Stratená disketa, znovunájdený zmysel...

 Neviem, ako je to možné, že sa veci strácajú. Nie som čarodejka, aby som ich nejakým spôsobom začarovala, nuž čo, neobjasnených záhad je na svete dosť a nikto ich nerozlúšti. Viem, moja disketa, vlastne to nebola ani moja disketa, nezmizla len-tak, proste vypadla, bohviekde, ked´som si to nevšimla. Nezáležalo by mi na tom, keby bola moja, možno by ma to trochu mrzelo, no prácu, ktorá bola na nej, by som mala aspoň doma vypracovanú a mohla by som si ju z počítača dať pekne na ďalšiu disketu a všetko by bolo vyriešené. Lenže naša milá neposlušná disketa nebola moja a datá sú šesťdesiat kilometrov odtiaľto. Nuž čo mi dnes, pred ťažkou písomkou z angličtiny zostáva, písať odznova o tom, čo už raz bolo spracované. Písanie ma baví, takže v tom nie problém, skôr ide o to načasovanie a tiež o to, že ma strašne mzí, že spolužiačkina práca bola vlastne sizyfovská, že sa pre nič- za nič strávila toľko času pri počítači, keď ja veľmi šikovná osôbka som jej ju stratila. A tak ma to zrazu priviedlo k myšlienke, či nie je všetko zbytočné, teda celý náš život ? Viem, je to hlúpe a vrcholne pesimistické, ale nie je to tak trochu pravda ? Má náš život zmysel, keď aj tak raz jedného dňa zomrieme. Potom som si zmyslela na mnohých vedcov, spisovateľov a iné osobnosti, ktoré sa zapísali do dejín a stali sa svojím dielom nesmrteľní a náhle som pochopila. Kvôli jednej diskete sa svet nezhrúti a dokonca ani kvôli oveľa vážnejším veciam. Je to iba na nás ľuďoch, aby sme neustále v sebe hľadali silu a nevzdávali sa za žiadnych okolností. Takže i strata diskety niečo priniesla a potvrdila myšlienku, že všetko zlé je na niečo dobré.