Zrnká piesku pretekali v kolobehu času a deti rástli ako z vody. Náhle z nich už boli dospelí ľudia, ktorí rýchlo zabudli na vernú rodičovskú lásku a rozpŕchli sa po kraji. Kráľ s kráľovnou boli veľmi smutní, nechápali, čo sa stalo, chýbal im detský smiech i každodenné starosti, ktoré s mladými princami a princezničkami zažili. Oni boli náhle preč a nič o nich nevedeli. Samozrejme, sa o nich veľmi báli, zatiaľ čo sa ich deti radovali a pred priateľmi prísahali, že sa domov už nikdy nevrátia. Ich rodičia im pripadali ako nudní a starí čudáci, ktorí vôbec nerozumeli ich potrebám. Po čase minuli všetky svoje peniaze, ktoré si z paláca zobrali. Mysleli si, že im pomôžu priatelia, ktorých doteraz hostili, ale tí už boli dávno za horami, za dolami, jednoducho povedané sa na nich vykašlali. Naraz sa cítili osamelí a bezmocní. Nevedeli, čo majú robiť. Niekoľko dní dokonca ani nejedli a v bruchách im už začalo aj škvŕkať. Spali na slame spolu s dobytkom a začali si uvedomovať, aké to bolo všetko ľahké a úžasné, keď ešte bývali v kráľovstve a náhle zatúžili po návrate. Smradľaví, vyhládnutí a s deravým oblečením sa vybrali tam, odkiaľ prišli, no stráže ich nechceli pustiť. Vysmiali sa im, keď jeden z princov povedal, kým je. Považovali ich iba za poddaných a nie za stratené deti pánov paláca. Odviedli ich ku kráľovi a kráľovnej, aby ich odsúdili za toľkú drzosť, že sa nazývali kráľovskými deťmi. Princovia a princezné zneisteli, mali strach, že ich ani vlastná mať nespozná a spytovali si svedomie. Už zmierení so svojím odsúdením a smrťou vypočuli slová svojich rodičov. Hovorili o svojich deťoch. V ich hlase bol hnev a bolesť. Preplakali veľa nocí a mnoho dní strávili zbytočným čakaním, že už prestali veriť, že sa ich vlastná krv vráti. Ich deti sa začali červenať hanbou a z očí im vytryskli slzy. Konečne si uvedomili, čo spravili. Predtým sa vracali kvôli luxusu a bohatstvu, no teraz odrazu prišli na to, že im chýbalo aj niečo iné a oveľa vzácnejšie než všetky materiálne veci. Postrádali objatie svojich rodičov, ich úsmev i hnev a najmä ich lásku. Už neverili v zázrak. Vedeli, že si zaslúžia trest za to, čo urobili, že boli takí nerozumní a bezcitní. Potom však kráľovná začala svoju reč. Triasla sa pri každom slove, no tvrdila, že napriek všetkému svoje deti neprestala milovať, boli pre ňu všetkým, i keď neboli vždy dokonalé. Spomínala na staré časy, keď sa spolu naháňali na jar po zelenej lúke a každé jej dieťa jej dalo najmenej päť pús a povedalo, že má svoju mamičku najradšej na svete. Potom sa rozbehlo za oteckom a podobné vyznanie rieklo aj jemu. Keď dopovedala svoj príbeh, pozrela sa na deti, ktoré boli v mnohých ohľadoch zmätené, no z očí im vyžalovala láska a obdiv k žene, ktorá im nielenže dala život, ale ktorá nezabudla na to, na čo oni takmer zabudli. Rodičia i deti sa k sebe rozbehli a opäť zopakovali ten krásny starý rituál nehy až to dojalo aj stráže. A všetci žili šťastne až do smrti, lebo vedeli, že majú jeden druhého a že sa vždy môžu na seba spoľahnúť. Prečo neurobiť z rozprávky realitu ? Žiadna priepasť nie je dostatočne veľká, aby sa nedala prekonať. Prajem šťastný Deň matiek !
Rozprávka na zajtrajší Deň matiek
Bolo, nebolo... Za siedmimi hájmi, lúkami, lesmi a kopcami bolo raz jedno kráľovstvo a žili v ňom kráľ, jeho milujúca žena a ich malé nezbedné deťúrence. Počas svojho spoločné života prežili veľa pekného i nemilého, no vždy ako rodina držali pri sebe.