reklama

Deň matiek po myjavsky

„ Národné tenisové centrum Myjava” , ako raz ktosi nazval kino Primáš v Kultúrnom dome Samka Dudíka, sa opäť naplnilo davom ľudí. Dôvod bol jednoduchý – bližiaci sa Deň matiek. Celú akciu zorganizovala I.ZŠ, čo však pre mňa nehrá žiadnu úlohu. Podstatné je, že celá šou bola o deťúrencoch a ich úžasných mamách.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

 Tento článok som vlastne ani nemala písať ja, ale moja mama, no keďže je sviatok matiek a mňa navyše písanie baví, rozhodla som sa, že jej uľahčím prácu a i sebe urobím drobnú radosť...

 Hneď pred vstupom do sály dostala skoro každá mama kvietok od malých podarených školáčok vyrobený z farebného krepového papiera. Hovorím skoro každá, lebo ten húf ľudí, ktorý vchádzal dnu, sa snáď nedal ani stíhať. Odo dvier kinosály z diaľky svietilo srdce urobené z podobných kvetov a myšlienka od gréckeho dramatika Euripida: „ Vo svojich deťoch žijeme ďalej. ” Až v tejto chvíli som pochopila, čomu bude program venovaný, lebo, pravdupovediac, predtým som vedela iba, že za celým tým všetkým stojí škola, v ktorej blízkosti bývam, ale do ktorej som nikdy nechodila. Prišla som na vystúpenie skôr zo zvedavosti než úmyselne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Už úplne na začiatku ma príjemne prekvapili. Mala som dlho dojem, že skupina Lunetic je pre mnohých už dávno zabudnutá a tí ostatní o nej ani nevedia. Mýliť sa je ľudské a ja svoju chybu nesmierne rada uznávam. Only you znelo étermi rádií zhruba, keď som bola ešte ôsmačkou, čo je už – počkajte – skoro sedem rokov. No nie je to až tak veľa, hoci za tých pár rokov sa v mojom živote veľa udialo. Skončila som základku, ktorú minulý rok, bohužiaľ, zrušili, vyštudovala gymnázium a teraz sa stala zo mňa vysokoškoláčka. A to, čo bolo populárne v minulom tisícročí - a zvlášť po úspechu tohtoročnej slovenskej superstar - sa dalo predpokladať, že generácia, ktorá teraz len chodí na základnú školu, nebude poznať taký hit, akým Only you určite bol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Po siedmich rokov sa však predsa niečo zmenilo, teraz bol práve on totiž venovaný všetkým mamám, nielen tým, čo boli v sále, ale všetkým, lebo Deň matiek je dňom pre každú ženu, ktorá miluje svoje dieťa, ktorému buď dala život prostredníctvom toho, že ho porodila alebo si ho adoptovala. To druhé dokonca podľa mňa vypovedá ešte o väčšej sile citu, ktorý je taký ospevovaný, no ani zďaleka nie je ľahko zvládnuteľný.

 Deväť dievčat a dvaja chlapci so šatkami na hlave a kravatou na krku zaspievali v mene všetkých detí vyznanie lásky k človeku, ktorý je v ich životoch nepostrádateľný. Svojej mame, ktorá ich v noci, keď boli malí a plakali, tíšila svojou sladkou uspávankou či rozprávkou na dobrú noc. Mame, ktorá im pofúkala rany a ktorá ich naučila, že sa nemajú báť svojich pádov. Mame, ktorá im navarila čajíček a sedela pri ich postieľkach, keď ochoreli. Proste jednému výnimočnému človeku, ktorý vždy, keď sa dalo, za nimi stál a snažil sa ich chrániť pred všetkým zlým.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Po tomto milom vystúpení nasledovalo privítanie a krátky príhovor moderátorov Mariánka a Natálky - ak ma teda pamäť neklame, za prípadný omyl sa už vopred ospravedlňujem - ktorí uviedli aj ďalšie číslo. Na rad prišli dievčatká, preoblečené za mamy, so svojimi básničkami, prostredníctvom ktorých svetu ukázali sizyfovskú prácu každej ženy, ktorá sa dobrovoľne alebo inak rozhodla stať maminou pre svoje dieťa. A čím je tých detí viac, tým pribúdajú aj problémy, pravda, niekedy dá zabrať aj jedno dieťa, viem to, lebo som jedináčik a vlastnou vinou, lebo som posledné slovo povedala ja.

 Myslela som to síce nesebecky, no vyznelo to naopak a moja mama sa obetovala možno iba kvôli mne. Bola som vtedy malá, ale vedela som, že narodenie dieťaťa spôsobí mame nemalé bobo, a tak keď sa ma pýtala, či by som chcela mať nejakého súrodenca, som neviem, pre čie dobro odpovedala, že nie. A teraz ju prehováram, aby sme si adoptovali sestričku Marylinku, nuž mamy to majú s nami deťmi skutočne niekedy ťažké. Aj Mark Twain hovoril: „ Moja matka mala so mnou veľké starosti, ale povedal by som, že ju to bavilo.” Tak dúfam, že i tú moju to ešte neprestalo baviť a keby ju to aj trošku omrzelo, má odo mňa na necelých päť dní v týždni pokoj, lebo som na internáte. No mám ten dojem, že ani vtedy nie, najmä po minulom pondelku, no na túto tému sa mi teraz skutočne nechce hovoriť, teda písať...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Po básničkách nasledoval prvý z mnohých tančekov. Dievčence v nádherných červených tričkách - neodpustila by som si to, keby som nenavychválila svoju obľúbenú farbu – a s bielymi šatkami dynamicky vstúpili na scénu a rýchlo roztlieskali aj tú časť publika, ktorá ešte možno klipkala očami, no pochybujem, že vôbec niekto taký bol, lebo ja osobne som sa bavila aj dovtedy kráľovsky, keďže som lev. Deti s druhým srdcom nalepeným na tričku prišli po prvom tančeku a ďalších básničkách venovaných tej, o ktorej bola piatková šou. Teraz sa deti stali jarnými voňavými kvietkami a vytvorili tak veľkú kyticu plnú najrozmanitých rastliniek, ktoré rastú na lúke i v záhrade. Nemohla tu chýbať ani púpava, ktorá teraz zdobí svojím žltou farbou zelené lúky a z ktorej sme si spolu s mamou kedysi plietli veniec na hlavu.

 Po tomto pôsobivom vystúpení, ktoré nás prenieslo z kina priamo do lona prírody, prišla dlho očakávaná scénka, ktorú napísala jedna z dcér pani vychovávateľky Čepkovej. Vystupovalo tu veľa detí, no mňa najviac zaujala dievčinka s dvoma vrkôčíkmi, neustále sa pýtajúca prečo. Z tej raz bude herečka ako lusk a to myslím úprimne vážne! No chvála patrí všetkým z účastnených. V tejto scénke sa stretli tri generácie ľudí, i keď ich vo všetkých prípadoch hrali iba deti. Bola tu zastúpená babička, ktorá si nepamätala, že jej dcéra má dcéry a nie synov, no zato si spomenula na niečo dôležitejšie, na silu puta, ktoré je medzi rodičom a jeho dieťaťom. Je smutné, že niekedy sa podobné veci musia pripomínať, no ak ste pozerali prvý diel Sám doma ( a viem, že ho videl asi každý najmenej jedenkrát) chápete, že medzi týmito dvoma skupinami môže nastať rozkol, ktorý niekedy trvá aj celé roky úplne zbytočne.

 Po vstupe, ktorá mala hlbšie emociálne posolstvo, pritancovali nové a nové tancujúce deti. Jeden z tancov, ktorý tu prezentovali, bolo aj country, ktoré ma učila moja mama. Mala som dokonca aj jedno vystúpenie na Senickom klúči, no keďže ja nemám rada príliš kritiku a rýchlo ma všetko omrzí, s tancovaním som skončila, aspoň tým profesionálnym, ak sa to tak dá vôbec nazvať. No sú to krásne spomienky. Bola som šťastné dieťa, i keď moje detstvo nebolo až také bezstarostné, ako by som si priala, ale to nie je vina mojej mamy. Proste som mala smolu na niektorých ľudí, no ako sa hovorí : všetko zlé je na niečo dobré. Dodnes mám na základnú školu najkrajšie spomienky a myslím si napriek tomu, že sa z mojej škôlky stala piváreň a asi aj zo základky sa stane niečo podobné, prípadne bude chátrať, nikto nezmení to nádherné, čo som vtedy prežila. To sa zo srdca nedá vymazať. A nedokáže to ani pán Fronc, ktorý je zjavne zaujatý proti rezortu, v ktorom pracuje...

 Úplne najviac sa mi však páčila klavírne spracovaná melódia z mojej milovanej Popolušky, ktorú by som bola schopná pozerať každý deň a neprestalo by ma to baviť. Keby na klavíri tá slečna zahrala ešte melódiu z môjho najobľúbenejšieho seriálu Nulová šanca (alebo viac známeho pod názvom filmu Mission:Impossible, ktorý bol skôr paródiou na tento úžasný seriál, no i tak dojal moju mamu) tak by som sa normálne aj šťastím rozplakala, čo sa mne narozdiel od mojej citlivej a vnímavej mamy nikdy ešte nestalo.

 Rovnako dobré a potešujúce ako toto klavírne vystúpenie boli pre mňa tančeky jedného dievčatka, ktoré ste síce nemohli vidieť na pódiu, no zato pod ním urobilo takú šou, že sa stalo konkurentom tanečníkov Miliónového tanca, ktorý chodí, myslím, na Jojke. Škoda, že muselo odísť, lebo to, čo tam predvádzalo, si zaslúžilo rovnaký potlesk ako celé vystúpenie venované mamám.

 6.máj 2005 sa asi zapíše do dejín môjho života, lebo nikdy predtým som toľko a s takou chuťou netlieskala. Nie je to však iba zásluha tohto programu, ale toho, že mamy svojim deťom darovali okrem iného i talent a v tomto ohľade nezáleží, či ste z tej alebo onej základky, či máte blond, hnedé alebo čierne vlasy, akú farbu pigmentu máte alebo koľko peňazí je na vašom konte. Keď sa rozdáva láska, tak by mala ísť všade. Všetkým deťom. Všetkým mamám. Všetkým ľuďom.

 Deň matiek, pre ktoré deti spievali i na konci pieseň od Luneticu, no tento raz skladbu Máma; je len jedným dňom v roku, no nezabúdajme na ne ani tých ostatných 364 dní v roku, lebo ony myslia na nás stále odo dňa, keď nás prvýkrát uvideli. Od čias plienok a prebaľovania cez bláznivú teenagerskú pubertu až po deň, keď sme sa postavili sami na vlastné nohy. A dokonca ani potom nikdy nezabudnú na to nádherné puto, ktoré nás spája počas celého života. Veď všetky ich príkazy a zákazy, večné poučky neboli mierené proti nám, hoci to veľakrát tak vyzeralo. Ochraňovali si iba svoje najvzácnejšie poklady pred zlom sveta, ktorý robí z ľudí často bezcitné zvieratá. Nebývame vždy dokonalými deťmi, ako si nás iste predstavujú. Mnohokrát sme sa správali nevďačne, pohŕdavo a ubližovali sme človeku, ktorý nám všetku svoju bolesť a poníženie oplácal odpustením a neskonalou, nezlomnou, trvácnou láskou. Cítili sme nenávisť namiesto úcty a obdivu k odvahe rodiča, ktorý nám síce dával facky a trestal nás. Zabúdali sme na to, že rany, ktoré sme mu my dávali, boli oveľa hlbšie a bolestivejšie. Mali sme pocit, že nám práve mama nerozumie a pritom sme iba my nerozumeli jej do chvíle, kým sme sami nepriviedli na svet nezbedného drobca, takého istého, akým sme kedysi boli my – s rovnakou tvrdou hlavou, nárokmi a štipľavou pusou.

 Láska sa stáva časom iba klišé, no milujem svoju mamu a svojho ocina i ďalších členov svojej rodiny, priateľov, učiteľov, proste ľudí, ktorí sa zakorenili pevne v mojom srdci. A posielam im všetkým pusu, no najmä mamičke, lebo je to proste mama vo všetkom, čo to skvelé slovo zahŕňa.

Ivana Ušiaková

Ivana Ušiaková

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý stále pátra po nových veciach. Fascinujú ma a zároveň desia, len máločo je mi ľahostajné...Som jedna malá kvapka v mori, viem, že nezmením svet, no môžem sa pokúsiť dať doňho niečo zo seba cez svoje práce. Okrem detí, ktoré zbožňujem, je fotografia mnohotvárnou črtou môjho života, pretože celý ľudský život je svet obrázkov, je plný spomienok z detstva, bláznivej puberty a dospievania v človeka, ktorý hľadá sám seba... Zoznam autorových rubrík:  PoéziaPrózaHodnotyPoézia a prózaDetiSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu